Aspremont - Linden park v Lednických Rovniach

Vznik parku je spojený s menom grófa Ján Gobert Aspremont – Linden (1751 – 1819), ktorý ho začal koncom 18. storočia budovať pri svojom sídle v Lednických Rovniach na dávnejšom základe, o ktorom sa však historické pramene zmieňujú len veľmi stroho. Park vybudovali podľa anglického vzoru s rôznymi umelými zrúcaninami bášt a vežičiek, doplnenými malým chrámom bohyne Minervy a inými sochami. Podľa publikácie DIE OESTERREICHISCH – INGARISCHIE IN WORT UND BILD (Rakúsko – uhorská slovom a obrazom) bol s rozlohou 34 jutár najväčším parkom bývalej Trenčianskej župy. Nadšene ho vo svojej cestopisnej knihe MALEREISCHE REISE AUF DEM WAAGFLUSSE IN UNGARN (Malebná cesta dolu Váhom v Uhorsku) opisuje Alojz Mednyansky, ktorý sa niekoľko rokov po smrti grófa Aspremonta, asi v roku 1824, s obdivom prechádzal po parku: „ Gróf Aspremont premenil Lednické Rovne skvele upraveným parkom neveľkého štýlu na jedno z najkrajších sídel v Uhorsku. Vkročili sme do nádherného parku a na každom kroku sme sa presvedčili tom, že dokonalé dielo sa vytvorí len spojením prírody a umenia. Príroda tu poskytuje vrch i dolinu, les i vodu a predovšetkým prekrásny rozhľad na utešený malebný kraj zôkol – vôkol na niekoľko míľ. Umelecká zložka prispela budovaním ciest a chodníčkov, jazier a vodopádov, umne porozdeľovala kvety, kríky a besiedky, a všade výstižne zvolila najúčelnejšie miesto pre potechu oka. Kľukaté chodníčky cez temravé háje na pekné lúčky, ku kvitnúcim kríčkom, ktoré svojim množstvom a rozmiestnením príjemne klamú pútnika, lebo si vôbec neuvedomuje dĺžku cesty, ktorú prešiel. Napokon príde k chrámu Minervy na najvyššom kopci parku a tu ho očarí rozhľad, s ktorým sa len ťažko rozlúči.“

 

 

 

Retro.

 

 

 

Stará lipa bola obľúbeným miestom manželky Juraja Rákocziho I., Zuzany Lórántffy, ktorá vedľa nej dala už v roku 1640 postaviť kostol. Jej pravnuk František Rákoczi II. v jeho okolí dal zasadiť sto líp, údajne podľa vzoru SUB CENTUM TILLIS v Zborove na východnom Slovensku, ktorý tiež patril ich rodu. Dnes sa už tieto lipy nedajú identifikovať. V Lednickorovnianskom parku dodnes rastie šesťramenná lipa z čias, keď ich tu skutočne rástlo sto. Jej vek sa odhaduje na 300 až 400 rokov, vysoká je 30 metrov, obvod kmeňa má 745 cm a je vyhlásená za chránený strom. Svojou mohutnosťou budilo pozornosť aj dvanásť kanadských topoľov, ktoré gróf Aspremont priviezol z Holandska, a od ktorých pochádzajú všetky súčasné topole v okolí.

 

 

 

Členitosť, nepravidelnosť a rozsiahlosť vybraného terénu poskytovali najlepšie podmienky pre založenie prírodno – krajinárskeho anglického parku. Dodnes zachovaný farebný plán parku vypracoval v roku 1799 János Losler. Tvorcom samotného parku bol Aspremontov záhradník Wenzel Wagner, ktorý dokázal v tom to romantickom kúte obce spojiť kúzlo prírody s umeleckými výtvormi človeka v jediný harmonický celok. Pri výsadbách použil prevažne domáce, ale aj cudzokrajné dreviny, ktoré sa v tomto prostredí dobre aklimatizovali. Parkom pretekali viaceré potôčiky, boli v ňom jazierka aj vodopády. Po celej ploche boli vybudované odpočívadlá, besiedky a rôzne typy posedení. Sadovnícke úpravy vkusne dopĺňali plastiky, zlomený stĺp, jaskynky a umelé zrúcaniny. Milovníkom koní slúžila dokonale upravená jazdecká lúka.

 

Nad jednou zo vstupný ch ciest v zadnej časti parku stojí goticky zaklenutá brána s rotundovou vežičkou – strážnicou s latinským nápisom MORIBUS ANTIQUIS na jednej strane a s francúzskym IL NE VAUT LA PETINE DE VIVRE na strane druhej. Je vybudovaná s kamenného muriva a bola určená na kontrolu vstupu do parku. Nad rybníkom ešte v roku 1952 stála socha boha Neptúna, ľudia ju nazývali „rybár“ – pri úprave parku po vojne bola premiestnená na ostrovček v umelom jazierku, kde je doposiaľ.

 

Na najvyššom mieste parku sa dodnes zachoval malý antický chrám bohyne Pallas Atény – latinskej Minervy, ktorej socha, miestnymi obyvateľmi zvaná Barbora, v ňom stála do roku 1918. V eufórii zo skončenia l. svetovej vojny ju obyvatelia Lednických Rovní zhodili a rozbili. Chrám obdĺžnikového pôdorysu je prístupný kamenným schodiskom z tro ch strán, štvrtú tvorí omietnutá tehlová stena s nikou. Plytkú sedlovú strechu nad trojuholníkovým timpanónom nesú štyri dórske stĺpy na štvorcových podstavcoch.

 

Šibenica a studnička sú ojedinelé zachované drobné architektonické stavby. Šibenicu tvorí jednoduchý kamenný portál ponad chodník. Dva dórske stĺpy na štvorhranných podstavcoch nesú trojuholníkový tympanón; studničku predstavoval kamenný podstavec s vázou nad prameňom, vyvierajúcim zo svahu. Oba objekty sú výrazne poškodené.

 

V parku boli aj romantické umelé zrúcaniny s hradom. Zrúcaniny, besiedky, jaskyne, zlomené stĺpy, obelisky a podobné artefakty sú súčasťou parkovej slohovej úpravy z konca 19. storočia.

 

 

 

V rokoch 1800 – 1811 a od roku 1816 do r. 1820 pôsobil u grófa Aspremonta ako osobný lekár Anton Rochel (1770 – 1847), ktorý bol aj vynikajúcim botanikom a záhradníkom. V parku pri kaštieli vybudoval botanickú záhradu, v ktorej pestoval asi 2000 rozmanitých, prevažne cudzokrajných druhov rastlín. Botanická záhrada sa do dnešných čias nezachovala. A. Rochel pôsobil na panstvách vo Veselom a Lednických Rovniach a po smrti slávneho maďarského botanika Dr. Pála Kitaibela v r. 1817 bol menovaný za riaditeľa univerzitnej botanickej záhrady v Budapešti. A. Rochel mal veľký podiel na výstavbe i architektúre parku. V záhrade v Lednických Rovniach pestoval stovky rozličných semien rastlín. Vo viedenskom múzeu sú uložené niektoré jeho rukopisy. Dôležitý je najmä rukopis HINERA CARPATICA, na 260-tich stranách sú popísané Rochelove cesty do severný ch končín Slovenska, do oblasti Trenčína, na Turiec, Liptov a Spiš. A. Rochel opísal výsledky svojich botanický ch výskumov na západnom a severozápadnom Slovensku v diele NATURHISTORISCHE MISCELLEN ÜBER DER NORDWESTLICHEN KARPATH IN OBERUNGARN, ktoré vyšlo tlačou v r. 1821 v Pešti a nachádza sa vo fonde SLaDK vo Zvolene.

 

 

 

Gróf Aspremont dal v parku postaviť kostol, okolo ktorého sú dodnes zachované náhrobky alebo stopy po nich. Tiché zákutia parku sa stali miestom posledného odpočinku majiteľov panstva: pri múroch starého kostola pochovali členov rodiny Matyášovských (vr. 1751 dali prestavať drevenú vežu kostola na kamennú). Tu, v posvätnej zemi a predsa v parku, odpočíva ako si to vždy prial, dlhoročný priateľ grófa Aspremonta slobodný pán Kaschnitz, rakúsky reformátor v období vlády cisára Jozefa II.. Na jeho náhrobku je nápis: ANTON VAL ENTIN FREIHER KASCHNITZ GEB. ZU WIEN 1740 GEB.ZU JAHRE 1812 FREUND DES GRAFEN ASPREMONT. LEICHE AUS MAHREN HERGEBRACHT. Opodiaľ, vedľa cesty vedúcej k studničke, na vyvýšenom podstavci prístupnom po celom obvode schodiskom z mramoru, dal gróf Aspremont postaviť manželke, rodenej Bathyany, rímsky sarkofág z bieleho mramoru s červenými žilkami. V súčasnosti je veľmi poškodený – zničili ho vandali v roku 1994 a v súčasnosti je v depozitári reštaurátorskej dielne Banskej Bystrici. Nápis na ňom znel: Obiit Die XXVI lan MDCCXVI Dil Uxori Reginae Nate Batthyan Aspremont. Neďaleko, pri starom kostole, je aj náhrobok samotného grófa Aspremonta, o ktorom známy maďarský spisovateľ Mór Jókai hovorí v úvode svojho románu VČERA A DNES, že v hrobke je po chované len grófovo srdce a ostatné telo leží v horúcej pôde na brehu Pontu – Čierneho mora. Náhrobok bol zhotovený z čierneho mramoru, na podstavci s kovanou platňou je socha trúchliacej ženy, kľačiacej pri urne s puttim a erbom. Žena údajne predstavuje dcéru grófa Aspremonta Máriu Erdödy. Kamenná plastika aj schody vedúce k podstavcu sú silno poškodené. Nápis na náhrobku znie: Genitori Optimo Comiti Joh. Gobertho Aspremont – Linden Nato XXII. Sept. M.D.C.C.L.VII Dem XVI. Sept. M.D.C.C.XIX. Tristissima Filiao Comitissa Maria Erdödy Posuit. Odpočíva tu aj barónka Františka Skrbenská, či záhradník Wenzel Wagner.

 

Park mal aj po smrti grófa Aspremonta mnohých obdivovateľov; jeho fotografia na výstave v Budapešti v roku 1885 dokonca získala zlatú medailu.

 

 

 

ÚPADOK A VZOSTUP

 

 

 

Po smrti posledného mužského potomka rodu Aspremont – Linden v roku 1819 zdedila kaštieľ a park jeho dcéra Mária, grófka Erdödy. Ich syn zdedil otcove majetky v Chorvátsku, dcéra Franntiška, barónka Skrbenská, v roku 1886 tunajšie panstvo (aj ona je pochovaná vedľa kostola v parku). V roku 1873 majetok zdedil ich syn Filip, ktorý svoje dlhy vyplatil z peňazí, získaných jeho predajom v roku 1890 továrnikovi Jozefovi Schreiberovi, majiteľovi sklární. Novému vlastníkovi nebol v tom čase veľmi zanedbaný park ľahostajný a na jeho obnovu vynaložil nemalé finančné prostriedky. Zveľadil ho, takže sa zaskvel v celej svojej kráse ako za slávnej doby Aspremontov; dal ošetriť dreviny, dosádzať kríky, zreštaurovať a doplniť nové prvky parkovej architektúry. Na kraji parku dal postaviť skleník na pestovanie kvetinových priesad, ktoré vysadil pred kaštieľom do záhonov. Najkrajšie miesto v parku, hornú lúku, si Jozef Schreiber vybral na postavenie hrobky – mauzólea (r.1890), v ktorom aj bol v roku 1903 pochovaný. Autorom projektu bol Alexandre Gráf a stavbu realizoval kamenár Eduard Hauser. Neorenesančné mauzóleum štvorcového pôdorysu stojí na podstavci so schodiskom po celom obvode. Kupolová strecha s vežičkou je pokrytá medeným plechom s naznačením šupín, jednoduchým plechovým krížom a 4 vikiermi. Fasády tvoria predsunuté stĺpové portikusy, zakončené trojuholníkovým tympanónom. Do mauzólea sa vstupuje atypickými dvojkrídlovými drevenými oplechovanými dverami s ornamentálnym motívom kovania. Z pôvodných okenných výplní, zasklenými farebnými vitrážami vsadenými do olova, sa na bočných fasádach zachovali iba kovové mreže. Mauzóleum je veľmi poškodené náhrobná doska vo vnútri krypty je zlomená. V areáli parku bolo vybudované aj nezvyčajné technické zariadenie? premával tu mini – vláčik, tvorený tromi plošinovými vozňami a 6 – nápravová parná lokomotíva, ktorá dosahovala rýchlosť 13 km/hod. Do súčasnosti zachovaná lokomotíva je v technickom múzeu v Košiciach.

 

 

 

ROKY SOCIALIZMU

 

 

 

Po 2. svetovej vojne park vyvlastnil štát a tak sa oň, ako výtvor a majetok predstaviteľov buržoázie, desaťročia nikto nestaral. Vybudovali v ňom hádzanárske ihrisko, tanečné kolo a amfiteáter! Tieto stavby parku skôr uškodili, ako pomohli. Pôsobili mimoriadne neesteticky, narušili prírodnú scenériu parku a neodborná „starostlivosť“ negatívne ovplyvnila aj jeho pôvodnú vegetáciu.

 

 

 

LEPŠIE ČASY?

 

 

 

Prelomovým bol rok 1997, kedy na základe výberového konania vykonala v parku firma MGM inventarizáciu a dendrologický prieskum drevín s cieľom pripraviť podklady pre projekt jeho obnovy. Rekonštrukcia časti parku okolo kaštieľa sa uskutočnila už v rokoch 1988 – 1991, obnova zvyšnej časti je rozvrhnutá na podstatne dlhšie obdobie a na viac etáp, keďže ide najmä o veľké finančné investície na záchranu špecifického a rozsiahleho ekosystému.

 

V roku 1997 boli vypracované projekty obnovy zelene na základe dôkladného prieskumu flóry a fauny. Po nich nasledoval prieberkový výrub chorých a suchých drevín, pričom boli uskutočnené aj nové výsadby. Do obnovy parku je zahrnutá aj rekonštrukcia jeho kultúrnych pamiatok? bol opravený kamenný múr okolo západného okraja parku, osadené kované brány, zastrešená veža kostola a čiastočne zrekonštruovaný aj Minervin chrám. Ostatné objekty musia na úplnú obnovu ešte počkať.

 

 

 

Obyvatelia obce Lednické Rovne a najmä pracovníci obecného úradu veria, že aj napriek katastrofe, ktorá park postihla 9.6.2004, sa im ho podarí obnoviť v plnej miere a že sa zaskvie tak, ako v časoch grófa Aspremonta či Jozefa Schreibera

 

Celý park s kaštieľom, vežou kostola, mauzóleom i náhrobkom grófa Aspremonta je vyhlásený za kultúrnu pamiatku.